|
Pestovaniu kaktusov sa venujem už asi 40
rokov. Začínal som na balkóne nemocničnej bytovky v Nitre,
pokračoval vo fóliovníku v záhrade rodičovského domu a teraz
je to pár rokov jeden a pol južného okna paneláku v Trnave.
Vystriedal som mnohé rody kaktusov, ktoré boli do 90. rokov
minulého storočia bežne dostupné v časoch „hlbokého
socializmu“.
 |
|
Obr. 1 - Pohľad na
časť zbierky ariokarpusov |
Rod Ariocarpus k nim však nepatril.
Tí starší z vás určite poznajú krásnu knihu „Čarovné tŕne“
od p. Alexandra Urbána, ktorá vyšla na Slovensku v roku
1972. Na str. 216 je pri rastline Neogomesia agavioides
(dnes Ariocarpus agavoides) uvedené okrem iného toto:
„Pestovanie tejto jedinečnej rastliny je u nás možné len v
skleníkovej kultúre, avšak najťažšie je získať ju. Neostáva
než dúfať, že skôr – neskôr prenikne aj do našich zbierok.“
Podobné to vtedy bolo aj s inými ariokarpusmi, aspoň na
Slovensku. Nedali sa jednoducho zohnať. Pýchou starších
kaktusárov boli statné, vrúbľované rastliny, ktoré sa dedili
z pokolenia na pokolenie. Malé semenáčiky na vlastných
koreňoch boli veľká vzácnosť.
Dnes, keď prešlo bezmála 40 rokov, je našťastie všetko inak.
V roku 1990 som kúpil prvé poriadne astrofytá so známym
pôvodom od p. Pavlíčka z Chrudimi (mám ich dodnes). A vďaka
nemu i p. Rysovi sa v ponuke rastlín objavili prvé
ariokarpusy na vlastných koreňoch. Nedostižné, tajomné
rastliny bolo možné zrazu normálne objednať a pokúsiť sa ich
pestovať.
 |
|
Obr. 2 -
Ariocarpus hintonii |
Kým som sa to ako – tak naučil, zaplatil som
nováčkovskú daň v podobe nevhodnej zálievky v nesprávnom
čase a množstve. Repovité korene ariokarpusov reagovali
bleskovo – zhnili rekordne rýchlo! Ale dostavili sa aj prvé
úspechy, a to nie v skleníku, ale – na panelákovom okne. Na
obr. 1 je pohľad na časť mojej zbierky „ariákov“ fotený z
izby. Momentálne vlastním 15 rastlín, z toho iba 3 sú
vrúbľované.
 |
|
Obr. 3 -
Ariocarpus fissuratus RS 581A |
Minulý rok 2010 bol u nás veľmi vlhký.
Ariokarpusy rástli pomaly a na kvet nasadili dosť neskoro.
Ako prvý kvitol už tradične A. hintonii začiatkom
septembra; túto rastlinu mám od p. Rysa a získal som ju v
roku 2007. Je skvelá v tom, že už druhý rok kvitne postupne
v troch vlnách, pričom pauza medzi dvomi kvetmi je zhruba
jeden mesiac. Na obr. 2 je zachytený kvet z poslednej série,
zo dňa 14. 11. 2010.
Na jar 2010 som kúpil od p. Horáka z Popradu
vrúbľovaný A. fissuratus RS581A (El Hundido, Coahuila).
Rastlina sa dobre ujala, celý rok vytvárala veľmi bohatú
vlnu na temeni. Na moje veľké prekvapenie, v októbri
postupne zakvitla dvomi veľkými, strapatými, hodvábnymi
kvetmi cyklámenovej farby (obr. 3).
 |
|
Obr. 4 -
Ariocarpus agavoides PP 208 so zasneženou ulicou |
Až do 20. novembra 2010 bolo pomerne teplé
počasie, občas dokonca pár hodín svietilo slniečko. V týchto
podmienkach nasadil na kvet ďalší klenot – A. agavoides
PP 208 (Tula, Tamaulipas). Získal som ho na jeseň r.
2009 od p. Pavlíčka. Aby sa kvet vyvinul, musel som ho večer
tak 2 – 3 hodiny prisvecovať. Ale výsledok stál za to (obr.
4). V predvečer sv. Mikuláša vonku mrzlo až prašťalo a za
oknom kvitlo horúce Mexiko.
Ako posledný tradične kvitne veľmi vzácny
A. bravoanus, ktorý mám od p. Rysa z roku 2007. Hneď v
tom istom roku ma pomerne malá rastlinka doslova šokovala
krásnym, veľkým kvetom, ktorý prišiel úplne nečakane na
konci novembra. Ako som už spomenul, leto v r. 2010 bolo
veľmi vlhké a daždivé a môj „bravík“ rástol len veľmi pomaly,
takmer vôbec. Takže som počítal s tým, že na jeseň asi
nebude kvitnúť. Našťastie, rozmyslel si to – i keď rozkvitol
s pomocou umelého prisvecovania až týždeň pred Vianocami
(obr. 5).
Nasledujúce riadky obsahujú krátky súhrn mojich skúseností
pre prípadných záujemcov, ktorí nevlastnia skleník.
Pravokorenné ariokarpusy pestujem bez akéhokoľvek tienenia
na vnútornej parapete okna (typ „drevené euro-okno“)
orientovaného juho-juhovýchodne, kde slnečný svit trvá podľa
ročného obdobia 8 - 10 hodín. Zistil som, že pre rastliny je
veľmi dôležité nielen slnečné svetlo dopadajúce na ich
stonky, ale aj preteplenie substrátu v kvetináčoch. Aby sa
celé kvetináče dostali nad drevený rám okna, sú postavené na
debničky vysoké 5 - 8 cm. Vetranie je zabezpečené vyklopením
celého okna dovnútra izby, čo nie je ideálne riešenie,
pretože hlavne v horúcom počasí je ťažké dosiahnuť pokles
nočných teplôt pod 20 stupňov Celzia.
 |
|
Obr. 5 - Vzácny
Ariocarpus bravoanus na vlastných koreňoch |
Rastliny sú zasadené v čisto minerálnom
substráte, ktorý je zložený z riečneho piesku, antuky a
kremičitej drte o priemere zŕn 3 - 7 mm, pričom každá zložka
prispieva do substrátu zhruba jednou tretinou. Veľmi
dôležité je odstránenie malých zŕn preosiatím alebo premytím.
Ak sa to neurobí, príliš jemná zmes riečneho piesku a antuky
funguje ako „cement“, ktorý po zálievke vysychá len veľmi
pomaly. Ariokarpusy majú potom „studené nohy“ a ich repovité
korene veľmi ľahko (a rýchlo!) zhnijú. Kým som si toto
uvedomil, stratil som zopár rastlín. V spodnej časti
kvetináča musí byť dobrá drenážna vrstva a kvetináče musia
byť čo najmenšie, s priemerom maximálne o 1 - 2 cm väčším
ako je priemer repovitého koreňa. Dôvodom je opäť čo
najrýchlejšie vyschnutie substrátu po zálievke, ktoré trvá
aj tak dlhšie ako v skleníku, pretože priestor za oknom má
menšiu „tepelnú zotrvačnosť“ (t. j. v porovnaní so skleníkom
sa vzduch za oknom omnoho rýchlejšie ochladí, ak prestane
svietiť slnko).
Zálievka je určite najdôležitejšou časťou starostlivosti o
tieto rastliny. Zalievam zhruba od polovice apríla do konca
októbra, a to iba za slnečného, teplého počasia a s výhľadom
minimálne na dva ďalšie slnečné dni po zálievke. Interval
medzi zálievkami je pri slnečnom počasí 7 – 10 dní, ale pri
premenlivom počasí aj 2 – 3 týždne. Zásadne zalievam malým
množstvom vody, a to iba na strane kvetináča privrátenej k
oknu (t. j. nezalievam po celom obvode kvetináča). Znovu ide
o opatrenie, ktoré má pomôcť čo najrýchlejšiemu vyschnutiu
substrátu po zálievke. V lete (jún - august) dostanú
rastliny raz do mesiaca zálievku s bežným kaktusovým
hnojivom. Od novembra do polovice apríla nezalievam vôbec.
 |
|
Obr. 6 - A zase bolo
vonku pravé zimné počasie. Ani sneh a silný mráz
nevadí v kvitnutí malému „bravíkovi“ |
Ariokarpusy zimujem na tom istom okne pri
vypnutom ústrednom kúrení. Teplota na parapete okna je bežne
okolo 15 - 20 stupňov Celzia, pri vetraní vyklápačkou môže
krátkodobo klesnúť na 5 - 10 stupňov Celzia. Rastliny
odpočívajú, nerastú ani pri takýchto pomerne vysokých
teplotách. Je zaujímavé pozorovať, ako repovité korene
postupne strácajú zásoby vody a pri svojom zmršťovaní
vťahujú stonku do substrátu. Vyššia teplota pomáha pri
vývoji neskorých kvetov, pričom však v novembri a decembri
rastliny s pukmi po skorom zotmení prisvecujem asi 2 - 3
hodiny.
Na záver mi dovoľte, aby som sa poďakoval tým skvelým
kaktusárom - cestovateľom, ktorí pomohli splniť dávne sny
malého chlapca. Z ďalekých ciest priniesli semená vzácnych
rastlín a svojou láskou k veci a šikovnosťou zvládli náročné
pestovateľské postupy. Tým sprostredkovali nám, „laikom“,
radosť z pestovania týchto krásnych rastlín. A potom, že
zázraky sa nedejú!
Gabriel Okša,
Trnava, 24. 1. 2011
 |
Tento článek byl napsán
pro časopis KAKTUSY, který Vydává Společnost
českých a slovenských pěstitelů kaktusů a sukulentů.
Objednávky odběru lze uplatnit na adrese
spolku ve vašem okolí (viz
http://www.cs-kaktusy.cz/
nebo na e-mailové adrese: betak(at)vol(dot)cz. |
 |
|
