Thelocephala odieri 

Zrelé plody Thelocephala odieri tesne pred odpadnutím.

Uplynulo už 160 rokov od chvíle, čo sa táto rastlina ako Echinocactus odieri Lem. ex Salm-Dyck dostala do povedomia vtedajšej botanickej verejnosti. Meno dostala po pánovi Jamesovi Odierovi, veľkom kaktusárskom nadšencovi z polovice 19. storočia. Odvtedy prešlo hodne času a tento druh precestoval mnohé rody než sa dostal pričinením pána Kattermanna do nie všeobecne akceptovaného konglomerátu veľkorodu Eriosyce. V pozadí tých presunov medzi rodmi boli i dobre mienené úmysly, ale neraz bola hlavnou snahou autora len zapísať sa do histórie. To ostatne máme možnosť sledovať i dnes a tak predpokladám, že pokým príde k rozumnej dohode, budeme svedkami ešte viacerých taxonomických rošád. Spomeňme aspoň niektoré synonymá týkajúce sa Thelocephala odieri:

Echinocactus odieri Lemaire ex Salm-Dyck 1849
Neoporteria odieri (Lem. ex Salm-Dyck) Backeberg, 1935
Chilenia odieri (Lem. ex Salm-Dyck) Backeberg, 1939
Neochilenia odieri (Lem. ex Salm-Dyck) Backeberg, 1942
Chileorebutia odieri (Lem. ex Salm-Dyck) Ritter, 1959
Eriosyce odieri (Lem. ex Salm-Dyck) Kattermann, 1994

Bez ohľadu na vyššie uvedené skutočnosti je neraz naozaj problémom určiť, čo je vlastne Th. odieri, kam siaha areál rozšírenia a aké sú jej príbuzenské vzťahy. Nejednotnosť v týchto otázkach panuje i medzi najznámejšími autoritami dnešnej doby. Zatiaľ čo Kattermann k tomuto druhu priraďuje ešte varietu monte-amargensis a poddruhy (subsp.) glabrescens a fulva, v poslednej veľkej revízii čeľade Cactaceae z dielne D. Hunta sa pod druhom Eriosyce odieri stretávame už len s poddruhom krausii. 

Pani profesorka Adriana Hoffmann z Chile, ktorá by týmto rastlinám mala rozumieť najviac, nakoľko sa čílskym kaktusom venuje celý život, uvádza pri druhu Eriosyce odieri poddruhy odieri s varietami odieri a monte-amargensis, poddruh krausii a poddruh malleolata s varietou malleolata a varietou weisseri, čo je jej nová varieta z oblasti Cifuncho. Mnohé nejasnosti vyvoláva i dostupný fotografický materiál a to preto, že sa neraz jedná o kultúrne rastliny alebo importy dlhodobo pestované v zbierkach, poprípade o úplne iné rastliny vydávané za Th. odieri (viď napr. omyl v Backebergovej monografii). Pravdou ale je, že k týmto zmätkom napomáha i podobnosť a prirodzená variabilita rastlín z okruhu Th. aerocarpa – duripulpa – odieri – fulva – lembckei a krausii a taktiež nie
celkom jasné ohraničenie areálov výskytu či výskyt prechodových foriem na okrajoch.

Jedna z lokalít Th. odieri severovýchodne od Národného parku Llanos del Challe.

Stručný popis
Sú to malé geofytické kaktusy s priemerom tela najčastejšie 1 až 3 (5) cm. Jeho povrch je v závislosti od minerálneho zloženia substrátu na stanovišti najčastejšie žltohnedý a je krytý krátkymi špinavožltými až tmavohnedými tŕňmi. Mladé areoly nesú často bielu vlnu. Tŕne sú u prevažnej časti rastlín len okrajové (6 – 12) a niekedy sa objavuje i jeden stredový a to hlavne u rastlín s dlhšími okrajovými tŕňmi. Lievikovité kvety, vyrastajúce z najmladších areol, sú špinavožlté, prípadne s červenkastými tónmi. Zrelé, asi 3 cm dlhé plody sú v rôznych odtieňoch červenej a sú ozdobené dlhými štetinami a bielou vlnou. Podobne ako u iných neočilénií vata na plode zabezpečí po jeho dozretí odrhnutie vetrom a postupné vypadávanie hnedých semien z otvoru na dne plodu. Podstatná časť tela rastliny je skrytá pod zemou vrátane rôzne dlhého repovitého koreňa, ktorý je priamym pokračovaním tela a nie je spojený s nadzemnou časťou krčkom, ako je tomu napr. u Th. aerocarpa, ktorej areál výskytu je južným pokračovaním areálu Th. odieri a s ktorou sa neraz zamieňa.

Výskyt
V prírode sa s týmto druhom v rôznych jeho podobách môžeme stretnúť od pobrežia v severnej časti Národného parku Llanos del Challe až do vnútrozemia k mestu Copiapo a potom znova smerom na sever k pobrežiu až niekam k mestu Caldera.

Stará rastlina z lokality asi 50 km východne od Carrizal Bajo.

Pátrali sme po tejto rastline bez úspechu aj pri osade Cifuncho, kde podľa niektorých údajov z literatúry by malo z toho okruhu takisto niečo rásť, ale pravdepodobne išlo o inú rastlinu, pretože táto oblasť je ďaleko na sever od lokalít Th. odieri a dokonca až za areálom výskytu Th. krausii - Th. maleolata. Bohužiaľ Salm-Dyck vo svojom popise žiadne nálezisko neudal a tak sa dnes za typové nálezisko považuje Morro Copiapo, čo je osamotený pobrežný kopec medzi mestami Copiapo a Caldera. Lokality sa vyskytujú od nadmorskej výšky len pár metrov nad morskou hladinou až po 300 m n. m. Rastliny rastú nielen v rozpukanom skalnatom teréne v štrbinách či na malých plošinkách medzi skalami, dobre ukotvené svojimi repovitými koreňmi, ale aj na kamenitých rovinách s vyšším podielom prachovitého substrátu.

Ďalej na sever už začína údolie u Totoral a tam už rastú čiastočne podobné Th. fulva a úplne odlišné Th. glabrescens. Spolu s Th. odieri vzhľadom na extrémne sucho tu rastie už len pár nízkych krovín a kde-tu Copiapoa echinoides, jedna z foriem Pyrrhocactus carrizalensis a pár eulychnií. Zdrojom vody sú tu hlavne pravidelné hmly (camanchaca), dážď je tu extrémne zriedkavý. Všeobecne sa dá konštatovať sklon rastlín k tvorbe centrálneho tŕňa na lokalitách ďalej od pobrežia, kým bližšie k oceánu majú rastliny len krátke okrajové tŕne. Určite to ale nebude dôvod na popisovanie nových taxónov. 

Rastlina bez centrálnych tŕňov.

Poznámky k pestovaniu
Podobne ako u iných rastlín rodu Thelocephala je veľmi ťažké udržať v kultúre pravokorenné rastliny vzhľadom na veľké riziko zahnívania koreňa pri pretrvávajúcej vlhkosti. I keď semená klíčia pomerne dobre, trvá veľmi dlho (až niekoľko rokov) kým vytvoria repovitý koreň a každé presádzanie je spojené s veľkým rizikom. Hlavne treba byť opatrný s prvou jarnou zálievkou. Pravokorenné rastliny je lepšie pestovať v anorganickom dobre priepustnom substráte, ktorý v zime musí byť bezpodmienečne suchý. Treba mať na pamäti vysoké riziko hubových a plesňových mikroorganizmov v našich zemepisných šírkach počas zimných mesiacov.

Lokalita Th. odieri západne od Canto del Agua.

Jednoduchšie je Th. odieri navrúbľovať. Potom síce rastie rýchlejšie a kvitne nepomerne ochotnejšie, nedostatkom je deformácia tela, takže treba pravidelne prevrúbľovávať vrchol na novú podložku. I keď na náleziskách nemrzne a teploty asi neklesajú pod 5 °C, podľa údajov z literatúry vydržia pravokorenné rastliny v úplne suchom substráte i krátkodobý mráz. Dospelé rastliny pestujeme na plnom slnku a pri dostatočnom prúdení vzduchu. 

Typicky otŕnená rastlina z lokality medzi Canto del Agua a Carrizal Alto.

Literatúra:
Backeberg, C. (1959): Die Cactaceae. Vol. 3:1814.
Hoffmann, A. (2004): Cactáceas en la flora silvestre de Chile. 2. vydanie, s. 254-259.
Hunt, D. (2006): The New Cactus lexicon. S. 110.
Kattermann, F. 1994): Eriosyce (Cactaceae) The genus revised and amplified. S. 89.
Ritter, F. (1980): Kakteen in Südamerika. Vol. 3, s. 1013.
Schütz, B. (1970): Chileorebutia. Kaktusy VI (1970) 6:113., str. 79

Husto otŕnený exemplár z lokality v smere na Carrizal Alto.

Príspevok je prevzatý z časopisu Cactaceae etc. 2/2010
Cactaceae etc. vychádza od r. 1991 (XIX. ročník) v Spoločnosti Cactaceae etc. 4-krát ročne. Každé číslo má 40 strán formátu B5, je plnofarebné od r. 2005 (ako prvý časopis v regióne strednej Európy), ročne 160 strán.
Objednávky prijíma (v prípade objednávky uveďte kód – webpp):
MUDr. Roman Staník, Česká ul. 17, 831 03 Bratislava, SR alebo e-mail: cactaceae@azet.sk
Ročné predplatné vrátane poštovného v r. 2010 je 12,60 € v SR alebo 335 Kč v ČR.