Carnegiea gigantea Br. & R.

Rezervácia je pomenovaná po Stenocereus thurberi (a aj po Lophocereus schottii) – čo sú vlastne synonymá pre Organ Pipe.

Celé roky som vídaval Carnegiea gigantea len ako fotografie v časopisoch, v kaktusárskych či cestovateľských, alebo niekde v televízii. Prvý živý exemplár (ak nerátam tri semenáčiky, ktoré som si kúpil okolo r. 1968 a po dvadsiatich rokoch pestovania mali asi 20 cm) som uvidel až v r. 2002, počas návratu z Baja California do centrálneho Mexika. Stretnutie to bolo viac-menej nečakané a chvíľu mi vtedy trvalo, kým som si uvedomil, že stojím pred kaktusom, ktorý ma fascinoval od prvých chvíľ môjho kaktusárčenia. To mexické saguaro (ako sa familiárne nazýva na oboch stranách mexicko-americkej hranice) bolo len asi 2m vysoké, bez odnoží, ale už kvitlo. Vtedy som sa definitívne rozhodol, že musím ho vidieť aj na Juhozápade USA, tam kde je naozaj typickou súčasťou tamojšej flóry.

Keď sa povie vyprahnutá púšť, asi sa nemyslí táto, s C. gigantea…

Trvalo roky, kým som prešiel od želania k činu. Najskôr však nesmela byť prekážkou cesty otázka víz – nerád niekde chodím ako treťotriedny, vlastne neželaný človek. Stalo sa, a hneď prvá príležitosť cestovať nezostala nevyužitá. A keďže sa navyše črtala možnosť cestovať v dobrej partii s Romanom Staníkom, Jardom Chvastekom a Pavlom Pavlíčkom, nedalo sa odolať. Pavel síce nakoniec zo zostavy vypadol, ale už bolo rozhodnuté – cesta sa uskutoční v júni-júli 2009. Posledná kontrola kompletnosti itineára a letí sa smer Los Angeles. A hneď druhý deň nášho pobytu v USA sme na lokalite saguar. To sa nedá opísať, to treba zažiť.

Typický tvar dospelej rastliny Carnegiea gigantea.		Dramatická scenéria v národnom parku.

Prvé exempláre sme uvideli (nedá sa povedať, že našli...) ešte pred Organ Pipe Cactus
National Monument v západnej Arizone, južne od Ajo, na západ od Tusconu a na východ
od Yumy. Bolo to niekoľko km pred vstupom do národného parku, keď sme naľavo i napravo od cesty uvideli typické siluety týchto arizonských obrov. Samozrejme, nastal fotografický ošiaľ, na ktorý môj fotoaparát za chvíľu zhltol 4 GB kartu (ospravedlňoval som toto besnenie tým, že fotím súčasne na jpg i raw, takže to karty naozaj žerie). O pár kilometrov sme už boli v národnom parku a všetko sa zopakovalo – bolo mi jasné, že týmto tempom mi 30 GB vydrží na 4 – 5 dní, takže som sa začal krotiť a dokonca som začal tie menej vydarené snímky mazať, čo som urobil prvýkrát.

Čerstvo otvorené plody C. gigantea – keď do nich začne pražiť slnko, semená vypadajú na zem.

Kým sa u nás tvrdí, že C. gigantea bežne dorastá do výšky aj vyše 20 m, odborníci priamo na mieste činu najčastejšie uvádzajú výšku 15−16 m a hmotnosť dospelého exemplára okolo 12 ton, čím sa aj napriek tejto redukcii rozmerov radí na prvé miesto vo veľkosti medzi kaktusmi USA. Boli sme na lokalite pomerne neskoro, koncom júna, a tak väčšina saguar už bola odkvitnutá a popri nezrelých zelených plodoch, ktorých boli tisíce a tisíce, sme objavovali aj čerstvo otvorené – rozprasknuté, zvnútra tmavočervené (šarlátové), vajcovité až uhorkovité plody a v nich čierne, pomerne veľké semená. Napriek tomu sa na každej z lokalít (druhou známou je Saguaro National Park, takisto v Arizone) vždy dá nájsť niekoľko kvitnúcich rastlín. C. gigantea má v sebe totiž toľko vody, že jej to umožňuje kvitnúť a tým prinášať plody počas väčšiny vegetačného obdobia. To využívajú nielen ich najčastejší konzumenti – vtáky či rôzne hlodavce, ale v čase veľkého sucha práve plody saguar pomáhajú prežiť aj Indiánom z kmeňov Pima a Tohono O'odham. Pre všetkých, ľudí i zvieratá, je saguaro dlhodobou istotou – dožíva sa aj okolo 200 rokov a väčšinu svojho života je zdrojom potravy.

Mladý, asi 50 cm vysoký semenáč C. gigantea.

Rastliny sú od ranej mladosti dobre vyzbrojené pevnými a dlhými tŕňmi a tak sa len výnimočne stávajú potravou pre dobytok a vlastne skoro nič, okrem človeka im nehrozí. Aj poškodzovanie človekom je už zriedkavé – kaktusy v národných parkoch sú strážené a tresty za zber rastlín dostatočne odstrašujúce. Okrem toho sa semenáčiky saguar masovo množia v záhradníctvach, takže tlak na mladé rastliny z prírody je minimálny. Napriek tomu ani saguaro nie je bez potenciálneho ohrozenia – môžu ho zahubiť nečakane silné mrazy a nekrózy pletív roznášané larvami malých nočných motýľov, akýchsi molí (u náš im hovoríme nočná mora). Tie navštevujú saguara v čase kvitnutia – teda v noci. Nočný kvet musí byť vidieť – aj preto ho C. gigantea má biely. Zostáva však otvorený aj počas celého nasledujúceho dňa, hlavne v zatienených partiách rastliny. Kvitnúce saguaro je rovnakým lákadlom ako pre hmyz tak aj pre vtáctvo. Kvety opeľuje len hmyz, ktorý bojuje o každú kvapku nektáru – jeho bzukot a pohyb v okolí kvetov následne láka vtáky, ktoré si občas všimnú aj kvety (kolibríky), ale zaujíma ich predovšetkým ten dostatok dobre živeného hmyzu.

Carnegiea gigantea Br. & R.

Traduje sa, že C. gigantea začína kvitnúť až po vytvorení aspoň jednej odnože. Výnimky, v našom prípade „masové“, potvrdzujú pravidlo. Na lokalite nachádzame aj veľa rastlín kvitnúcich už pri výške okolo 2 – 3 m a, samozrejme, ešte bez odnoží.

Aj na miestach výskytu saguar sa občas objaví sneh. Pretrváva však len krátko, zväčša do poludnia, len zriedka dlhšie, čo však už môže mať dopad na zdravie populácie. Bežná teplota dňa v zime je okolo 15 °C, v noci môže klesať aj na 5 °C, v lete sú bežné teploty nad 35 °C, ale my sme cez deň zažili aj 48 °C v tieni a len na noc trochu teplota klesala na 30 – 32 °C. Najsuchším mesiacom je máj, keď spadne len asi 0,26 mm zrážok a najdaždivejším august s 35,8 mm vody spadnutej na vyprahnutú zem. Za celý rok spolu je to v tomto národnom parku asi 190 – 200 mm (teda 190 – 200 litrov vody na m²).

Vstup do biosférickej rezervácie Organ Pipe Cactus National Monument v Arizone, USA.

Zaujímavosťou je, že hoci dominantným kaktusom v národnom parku je C. gigantea, je pomenovaný po inom druhu – po Stenocereus thurberi, ktorého je tam podstatne menej, a ktorý sa o pomenovanie Organ Pipe delí s iným, skoro podobným druhom Lophocereus
schottii. Hoci to takisto nie sú malé kaktusy, v honbe za fotografiami saguara ich aj pri
výške 3−4,5 m ľahko prehliadnete. Treba povedať, že aj ony stoja za snímku, keď pre nič iné tak preto, že tam jednoducho patria. V takom prípade nemožno zabudnúť ani na ostatnú sprievodnú vegetáciu – z kaktusov je to ešte mimoriadne pohľadný Ferocactus wislizenii, sukulentná Fouquieria splendens (ocotillo), agávy, všadeprítomná Larrea tridentata, aj u nás čoraz populárnejšie maky Eschscholzia californica subsp. mexicana
a E. glyptosperma či maku podobná, veľmi pohľadná Sphaeralcea ambigua. Tento výpočet nie je v žiadnom prípade úplný (vôbec som nespomenul cibuľoviny, ktorých tam tiež je neúrekom).

Sphaeralcea ambigua rastie všade v okolí C. gigantea – dobre by sa však vynímala aj kvetinovom záhone u nás.

Literatúra:
Dodge, N. N. (1985): Flowers of the Southwest Deserts. SPMA Tucson

Príspevok je prevzatý z časopisu Cactaceae etc. 1/2010
Cactaceae etc. vychádza od r. 1991 (XIX. ročník) v Spoločnosti Cactaceae etc. 4-krát ročne. Každé číslo má 40 strán formátu B5, je plnofarebné od r. 2005 (ako prvý časopis v regióne strednej Európy), ročne 160 strán.
Objednávky prijíma (v prípade objednávky uveďte kód – webpp):
MUDr. Roman Staník, Česká ul. 17, 831 03 Bratislava, SR alebo e-mail: cactaceae@azet.sk
Ročné predplatné vrátane poštovného v r. 2010 je 12,60 € v SR alebo 335 Kč v ČR.