 |
|
Lophophora williamsii - našťastie
v Entronque Huizache,
inak by som už písal motáky z väzenia. Igor D. Dráb |
Neuveriteľne ma teší, že plevel z obrázku
nad týmto blogom mi nerastie niekde na záhradke. Predstavte
si - žijem si niekde v Česku (v skutočnosti si žijem na
Slovensku, ale je to prekliate blízko), 16 zobrazených
lofofor (Lophophora williamsii) si tam žije so mňou a
vedie ma tak rovno do trojnásobného prúseru (vraj 5 rastlín
sa bude dať tolerovať).
U nášho českého suseda zákonodarci totiž pripravili návrh
zákona, ktorý vyzerá akoby pri jeho písaní požili (a riadne
si užili) všetky zhabané rastlinné narkotiká. Niektoré huby,
kaktusy (a mnoho iných rastlín) sa totiž dostali do zoznamu,
ktorý určuje, koľko z nich možno držať bez toho, aby ste
skončili vo väzení alebo s riadne mastnou pokutou - od
takých 15 000,- Kč. Či tam skončíte, budete platiť alebo nie,
o tom rozhodnú vaši tradične udavačskí susedia v spolupráci
s políciou, ktorá takéto udania bude riešiť.
Čo si myslíte, kam vyrazí takýto snaživý
policajt, neplniaci si lov kamarádskych narkodílerov v
uliciach - no predsa do zbierky kaktusov v najbližšom okolí…
Strechy skleníkov si ľahko vygoogľuje aj s vašimi rastlinami
na parapetoch. Možno príde aj s desiatimi
zakuklencami, rozmlátia vám dvere, na smrť vystrašia
akváriové rybičky, zhovadia vás pred vašimi deťmi, ktoré vás
doteraz mali za hrdinu, zhabú inkriminované rastliny,
najlepšie celú zbierku a podujmú sa hľadať nebezpečný
meskalin. O ten totiž ide, a práve L. williamsii má
byť jeho najznámejším nositeľom.
Túto látku obsahujú stovky druhov kaktusov.
Obsahujú ju však v množstve v našich prírodných podmienkach
skoro nemerateľnom (stačí si prečítať vedeckú štúdiu -
Štarha, Roman, 2001:
Sekundární metabolity čeledi Cactaceae. Spisy
prací Přírodovědecké fakulty Ostravské univerzity č. 138.).
Kto by tam publikovaným faktom neveril, môže to s tou
lofoforou skúsiť.
Skôr než tak urobí, pripomeniem mu, čo o
požití lofofory (okrem iného) napísal jeden z jej najväčších
znalcov Alberto Vojtěch Frič vo svojej knihe O kaktech a
jejich narkotických účincích: „U zvířat i lidí jsme
pozorovali sklon k ošklivosti až zvracení, pocitu neklidu a
plnosti žaludku. Během pokusu došlo u některých osob ke
zpomalení myšlení a ztrátě schopnosti vyjadřování“.
Samozrejme, píše tam aj mnoho iného, ale toto sa mi zdalo
príznačné. Na druhej strane možno argumentovať, že čo sa
máme čo rozčuľovať, aj v USA je držba lofofory zakázaná a
trestaná priam drakonicky. Tam však rastliny, vo svojej
domovine, obsahujú vďaka prírodným podmienkam také množstvá
alkaloidov, že sú naozaj zdrojom „prírodného potešenia“.
Aj tu je však výnimka - všetci členovia
Native American Church môžu lofofory konzumovať pri svojich
náboženských obradoch celkom legálne. Že to naozaj využívajú,
svedčí aj príspevok veľkého znalca americkej sukulentnej
flóry Edwarda F. Andersona, ktorý musel začať biť na poplach
- ročná spotreba sušených hlavičiek peyote, ako sa tam droga
nazýva, dosiahla 5-10 miliónov kusov ročne, čo ohrozuje už
schopnosť obnovovania ich populácie (Anderson, E. F., 1995:
The „peyote gardens“ of South Texas: A Conservation Crisis?
CSJ US 67(1995), 2:67-73). A pridáva zaujímavú vetu - voľne
tlmočím: Miestni obyvatelia využívajú druh už vyše 6000
rokov, ale nikdy nepôsobila na nich tak devastačne, ako
alkohol…
Ak sa nedokáže použitie rastlinných narkotík poslancami,
platí poznanie z titulku, čo je však tragické poznanie.
Rovnako chorých zákonov, hlavne čo sa týka obmedzovania
osobných práv a slobôd bude totiž pribúdať s apatiou
spoločnosti. Aj preto odpoveď všetkých kaktusárov musí byť
jednoznačná.
Dnes nám budú chcieť vziať kaktusy, potom
ich fotografie či známky s ich motívom. Stále na nás niečo
budú mať - chcú nás jednoducho kriminalizovať. Ľahšie sa im
bude vládnuť a ich lobistické kauzy nebudú vyzerať tak
nápadne. A masám hlupákov pred televíznymi obrazovkami budú
môcť podhadzovať donedávna solídnych občanov, ktorí sa
previnili jediným - od spoločenského marazmu sa utiekli k
hobby, ktoré ich napĺňalo a dávalo ich životu iný, lepší a
plnší rozmer.
|
