|
V druhej polovici februára 2009 prišla z
Leverkusenu šokujúca správa.
Werner van Heek neočakane
zomrel! Nemal ani 68 rokov. Zlyhalo mu to obrovské srdce, do
ktorého sa zmestila rodina, priatelia, orchidey, papagáje a
veľmi veľa kaktusov.
Vždy bol „zaťažený“ na pomoc
východoeurópanom. Posielal semená za železnú oponu. Po jej
páde pomáhal kaktusárom v Rusku. Kedysi dávno, keď sa ešte
smelo, sme sa stretli na letisku v Cd. de México. Už vtedy
ma fascinovala jeho pohodovosť. Po ťažkom dni v teréne
zavládla neopakovateľná pohoda. Ako sen sa dnes zdá nočné
fotenie sa s miestnymi policajtmi v krčme v Rayones. Po
viacerých rokoch sme mali to šťastie, že nám na našej prvej
ceste do Brazílie robil sprievodcu. Mala to byť jeho
rozlúčka s touto fascinujúcou krajinou. Bolo s ním úžasne a
dovolenka prebehla sťa prechádzka ružovým sadom. Pred našou
ďalšou cestou mu operovali chrbát. Veľmi chcel ísť znovu.
Podarilo sa to a opäť sme zažili sme neopakovateľné chvíle.
Skúšal som ho prehovoriť aj na tretiu expedíciu. Ozvali sa
nejaké nové zdravotné problémy, ale váhal. Osud mu ju už
nedoprial. Jeden z najúžasnejších a
najslušnejších kaktusárov už nie je medzi nami.
Spolu s manželkou Edith roky cestovali po americkom
kontinente – Brazília, Argentína, Chile, Peru, Kuba, Mexiko
a USA. Učarovali mu brazílske micranthocereusy. S bývalým
kolegom z Bayeru Leverkusen Wilim Streckerom precestovali
Brazíliu. Našli viacero pekných nových rastlín –
Arrojadoa leptocaulis, Arrojadoa heimenii,
Micranthocereus streckeri, aby som narýchlo menoval.
Zatiaľ poslednou rastlinou pomenovanou na jeho počesť je
Pilosocereus fulvilanatus subsp. vanheekianus zo
štátu Minas Gerais.
Mal obdivuhodný nadhľad, bol nesmierne skromný, prajný a
hlavne ľudský. Každé stretnutie na záhrade u Wernera pod
stromami ovešanými orchideami bolo sviatkom. Už sa
nezopakujú. Zostávajú len fantastické spomienky...
|
