KAKTUSÁR je človek neuveriteľne aktívny.
Ráno, oči podopreté zápalkami, ešte v župane,
poď ho do skleníka skontrolovať, či sa jeho miláčkovia
dobre vyspali, či sa im nebodaj nesnívalo o vlnatke.
Nikdy neostane len pri pozdrave, letmý pohľad sa vždy mení
na nejakú robotu nestrpiacu odklad a preto raňajšiu kávu,
prezieravo pripravenú svojou lepšou polovičkou, pije KAKTUSÁR
zásadne studenú, minútu pred avizovaným odchodom MHD do práce.
Pod pazuchu, priamo z poštovej schránky, strčí ešte
2 čerstvé katalógy a na zastávku to stíha šprintom
– veď treba udržovať kondičku. (Vzhľadom na pripravenosť
MHD na každé ročné obdobie, pokojne by mu stačilo tempo
Helix pomatia.)
Práca – matka pokroku. Náš KAKTUSÁR to
dobre vie a dnes rozhodne nezaháľa. Cez prestávky
a ďalšie neplánované medzery v pracovnom procese
zavinené objektívnymi príčinami, sa mu konečne podarí
telefonicky dotiahnuť do zdarného konca dohodu s priateľmi-kaktusármi
kdesi z druhého konca republiky o návšteve ich
zbierok, kam plánuje ísť na budúci víkend i urgenciu
objednávky kvetináčov. Počas obeda sa nezabudne
zdvorilo usmiať na kolegyňu z vedľajšej kancelárie,
veriac, že si tým posichruje tlač časti plagátov na
najbližšiu klubovú výstavu.
Konečne padla. Autobus sa vlečie, červená
naskočí vždy v najnevhodnejšom okamžiku. Náš
KAKTUSÁR to ale nevníma, stačí, že v spolucestujúcom
našiel človeka ochotného počúvať, hoci kaktusárskej
latine pramálo rozumie.
A nasledujú krásne chvíle v skleníku,
kde treba vysievať, pikírovať, presádzať, zalievať,
postrekovať...a do toho všetkého prichádza návšteva –
kamarát rovnako postihnutý. V tom okamžiku sa obaja vnárajú
do inej dimenzie, kde čas letí nadsvetelnou rýchlosťou pri
obdivovaní, porovnávaní a vymieňaní rastlín.
Debata, v ktorej by laik nemal šancu.
Čas jedla. Rozhodne dôležitejšia vec, než
obsah taniera, je ale kaktusársky časopis permanentne ležiaci
otvorený vedľa. Jeho polovička už roky čaká, kedy doň
omylom zahryzne. Ona je tá najlepšia polovička na svete –
dávno ho nezaťažuje takými prízemnými vecami ako inkaso,
ZRPŠ, svokrine narodeniny...
Keď KAKTUSÁRA postupujúci večer už
nadobro vytlačí zo skleníka, prilepí oči k monitoru
a prsty ku klávesnici počítača a nastáva čas
surfovania po mori www. Škoda len, že nesiaha za hranice
Zeme, možno aj v inej Galaxii sú kaktusy a kaktusári,
iba sa ináč nazývajú...
Na čo bol krátky deň, treba dohnať v posteli.
Preto si v nej vo veľkom štýle rozkladá ponukové
katalógy a podčiarkuje a škrtá a podčiarkuje
a opäť škrtá...A zrazu sa položky a porcie
zlievajú do nečitateľnej machule a listy katalógu
milosrdne padajú na tvár chrániac ju pred dotieravým
svetlom nočnej lampy. Prilieta blažený sen o obrovskom
aztékiu, takom obrovskom, že prerástlo...
Dospelý syn ticho zháša lampu a s úsmevom
si pomyslí, že na tej rozprávke o bocianovi predsa len
niečo bude...
|
